Príbehy
Bolo raz jedno slepé dievca, ktoré nenávidelo seba a celý svet zato, že nemôže nic vidiet. Mala vrodenú vadu a nikdy nic a nikoho nevidela. Každého neznášala, okrem svojho chlapca. On bol stále s nou a vo všetkom jej ochotne pomáhal. Raz mu povedala, že ak by mohla niekedy uvidiet svet, hned by sa za neho vydala. Stalo sa jedného dna, že sa konecne po dlhom case našiel darca ocí pre túto dievcinu. A tak sa konecne tešila, že uvidí celý svet a tiež svojho milovaného... Chlapec sa jej hned po operácii prišiel opýtat: \"Tak, teraz ked už uvidíš celý svet, vydáš sa konecne za mna?\" Dievcina sa usmiala, ale ked otvorila svoje nové oci a po prvýkrát uvidela svojho milého, ostala v šoku! Bol tiež slepý... Zacala premýšlat o svojom novom živote a nakoniec ponuku slepého chlapca na sobáš odmietla! Chlapec odišiel smutný prec... O pár dní jej prišiel od neho list, napísaný rukou kamaráta. Mladík jej podakoval za všetky krásne chvíle, ktoré spolu prežili, a na konci listu stálo: A DAJ, PROSÍM, POZOR NA MOJE OCI!
Pri jasličkách
Malý chlapec bol veľmi hrdý na to, že jeho starý otec vedel vyrezávať drevené figúrky. Bolo to veru fascinujúce, keď sa tak prizeral, ako z kúska dreva pomaly vznikajú "živé" postavičky. Chlapec sa tak zadíval na vyrezávané postavičky pri jasličkách, že jeho myšlienky celkom splynuli so svetom figúriek. Spolu s pastiermi a kráľmi vošiel do maštale a odrazu stál pri dieťati v jasličkách.
Vtedy si uvedomil, že má prázdne ruky. Všetci niečo priniesli, iba on nie. Rozrušený rýchlo povedal:
"Sľubujem ti to najkrajšie, čo mám! Dám ti môj nový bicykel - nie, elektrickú železnicu ti dám!"
Dieťa v jasličkách s úsmevom potriaslo hlavičkou a povedalo:
"Ale ja nechcem tvoju elektrickú železnicu. Podaruj mi svoju poslednú slohovú úlohu!"
"Poslednú slohovú úlohu?" koktal preľaknutý chlapec, "ale veď tú ... tú úlohu som nenapísal dobre!"
"Práve preto ju chcem," odpovedal Ježiško. "D a j m i v ž d y t o , č o n i e j e d o b r é . Nato som prišiel na svet!"
"A ešte by som chcel niečo od teba," pokračovalo dieťa v jasličkách, "chcel by som tvoj pohár na mlieko!"
Teraz ale malý chlapec zosmutnel: "Môj pohár na mlieko? Ale ten je predsa rozbitý!"
"Práve preto ho chcem," povedal Ježiško milo, " m ô ž e š m i d o n i e s ť v š e t k o , č o s a t i v ž i v o t e r o z b i j e. Chcem to napraviť!"
"A do tretice ešte by som chcel od teba," počul malý chlapec hlas dieťaťa v jasličkách, "chcel by som od teba odpoveď, ktorú si dal svojej mame, keď sa ťa opýtala, ako sa mohol pohár na mlieko rozbiť."
Tu sa chlapec rozplakal. Vzdychajúc sa priznal: "Ale vtedy som predsa klamal. Povedal som, že pohár náhodou spadol. V skutočnosti som ho však od zlosti hodil o zem."
"Preto som chcel tvoju odpoveď," povedal Ježiško rozhodne, "p r i n e s m i v ž d y v š e t k o, č o j e v t v o j o m ž i v o t e z l é, n e p r a v d i v é, v z d o r n é a h l ú p e. Preto som prišiel na svet, aby som ti odpustil, aby som ťa vzal za ruku a ukázal ti cestu..."
A Ježiško sa na chlapca znovu usmial. A ten sa len pozerá, počúva a žasne....
Na popravisku
Po svadbe sa princ vracal so svojou nevestou do hlavného mesta svojho kráľovstva. Novomanželia prichádzali v nádhernom koči a cestou ich vítali rozjasané zástupy.
Ale na rázcestí pod hradom, akoby všetci onemeli. Na vyvýšenom popravisku stála šibenica. Mali tu obesiť akéhosi zločinca. Odsúdenec mal už hlavu v slučke. Princezná sa rozplakala. Princ sa spýtal sudcu, či je možné , ako svadobný dar pre jeho manželku, výkon trestu zrušiť.
Sudca povedal len: „Nie!“
„Sú teda zločiny, ktoré nemožno odpustiť?“ vzdychla si princezná.
Jeden z princových radcov pripomenul, že podľa starodávneho mestského zvyku, sa môže každý odsúdený vykúpiť, ak zaplatí tisíc dukátov. Bola to ohromná suma, ale kde vziať toľko peňazí? Princ otvoril svoj mešec, vysypal z neho osemsto dukátov. A princezná zo svojej elegantnej taštičky päťdesiat.
„Nestačilo by osemsto päťdesiat dukátov ?“
„Zákon vyžaduje tisíc“!
Princezná vystúpila z koča a urobila medzi pážatami, rytiermi a zástupmi ľudí zbierku. Spolu to bolo deväťsto deväťdesiatdeväť dukátov. A ten jeden dukát nemal nikto.
„Pre jeden dukát bude obesený človek?“ zvolala princezná.
„Zákon je taký,“ chladnokrvne povedal sudca a dal katovi znamenie, aby vykonal popravu.
Vtom princezná zvolala: „Poprezerajte vrecká odsúdenému, možno tam má nejaké peniaze aj on.“ Kat poslúchol a z jedného vrecka odsúdenca vytiahol zlatý dukát. Práve ten, ktorý mu chýbal na záchranu života.
V srdci každého človeka je toľko, koľko stačí na záchranu života. Dobrota, láska a šťastie mnohých ľudí sú ako zhasnuté knôty. Stačí malá zápalka, aby sa rozhoreli.
Janko Polienko
V domčeku na brehu potoka býval muž so ženou. Nemali detí a to ich veľmi trápilo. Jedného dňa vraví žena mužovi:
„Počuj, starký! Keď sa nám už nijaké dieťatko nenarodilo, vystrúhaj dáke aspoň z dreva.“
Muž mal práve trošku času, vyhľadal teda pekné lipové polienko a vystrúhal z nebo chlapčeka. Krásny chlapček to bol, vyzeral aj múdry, aj smelý, mal iba tú jedinú chybu, že nebol živý. Ale mamka si ho aj tak k srdcu pritisla, do plienočiek zavila, do kolísky vložila, kolísku rozhojdala a takto mu zaspievala:
Hajaj, búvaj, synáčik, upečiem ti koláčik, uvarím ti sladkej kaše, potešenie naše.
Zaspievala prvý raz, drevený chlapček zažmurkal očami. Zaspievala druhý raz, drevený chlapček pomrvil rúčkami. Zaspievala tretí raz, a tu drevený chlapček vyskočí z kolísky, objíme si mamku aj otca a vraví:
„Nuž dajte toho koláča, dajte tej sladkej kaše!“
Tí obaja hneď naznášali, čo len doma mali, kým toho nebolo za vrchovatý stôl. Tak si oni uvítali synčeka. A že sa im narodil z polienka, dali mu meno Janko Polienko.
Janko Polienko rástol ako z vody a s vodou si aj dobre rozumel. Otec mu spravil člnok a Janko plával na ňom hore potokom, dolu potokom, a zakaždým nachytal plno rýb. Tak pomáhal otcovi zháňať obživu. A mamka mu nosievala k vode obed. Vždy, keď prišla na breh, zaspievala milým hlasom:
Poď sem, drahý synáčik, nesiem ti ja koláčik, nesiem ti ja sladkej kaše, potešenie naše.
A Janko, nech bol akokoľvek ďaleko, vždy ten spev počul, priplával na svojom člnku, najedol sa, uzhováral s mamičkou a znova sa pobral chytať ryby.
Tak si oni žili, v pokoji nažívali a ani len netušili, že na nich striehne nešťastie.
V hustej hore na druhej strane potoka bývala striga. Veľa ráz počula, ako Jankova mamka volá svojho synčeka, a naučila sa jej pieseň. Jedného dňa na poludnie prikradla sa na breh potoka a zaspievala:
Poď sem, drahý synáčik, nesiem ti ja koláčik, nesiem ti ja sladkej kaše, potešenie naše.
Janko Polienko ju počul a čudoval sa: hlas je akýsi iný, chrapľavý, ale pieseň je mamkina. Možnože mamka prechladla a zachrípla, nesmie ju nechal dlho čakať. Zvrtol sa so svojím člnkom a priplával na to miesto, odkiaľ počul spev. No ledva vystúpil na breh, spoza kríka vyskočila striga, zdrapila chlapca a bežala s ním do svojej chalupy uprostred hlbokej hory. Zamkla ho do komory a išla rozkúriť pec, že Janka upečie.
Vedel on, neboráčik, že je zle, ale nestratil hlavu. Obzeral sa po komore, či by sa z nej nedalo ujsť. Ako sa tak obzerá, zbadá v kúte myšaciu dieru. Aj to je dačo!
Začne sa on cez tú dieru z komory prelúpavať. Všetky nechty si oblámal, všetky prsty do krvi poodieral, kým sa mu podarilo prehrabať von. On z komory – a striga do komory! Hľadá ho, lebo oheň už v peci pukoce.
Ale komora je prázdna, v stene diera prelúpaná. Hneď ona vedela, koľko udrelo, a pustila sa za Jankom. On tri kroky, ona jeden – už-už-už ho dolapí!
A tu si chlapec všimne vysoký dub, konáre má až pod samými oblakmi. Začne sa on na ten dub škriabať, vrtko ani veverica, raz-dva je na vrchovci.
Tam si sadne na konár a čaká, čo už teraz bude.
Striga sa jeduje, len-len že ju od zlosti nerozhodí: chlapča je, aha, tuto, celkom blízko, a predsa ako ďaleko. Dávno sa ona zabudla škriabať po stromoch.
Vrátila sa do chalupy, doniesla si tri sekery a začala ten velikánsky dub stínať.
Zle je, zle je, uvedomuje si neborák Janko. A práve vtedy zbadá na oblohe kŕdeľ divých husí. Zavolá na ne prosebne:
Húsky, húsky, húsence, vezmite ma na krídlence, zaneste ma za hory do mamkinej komory, tam sa dobre najete, do vôle napijete.
Ale husi mu vravia:
„Za nami letí druhý kŕdeľ, ten nech ťa vezme.“
Práve vtedy sa strige zlomila prvá sekera a dub sa zaknísal. Janko Polienko hľadí, vyzerá, kto by mu pomohol v nešťastí. A tu zbadá na oblohe druhý kŕdeľ husí. Zavolal na ne úpenlivo:
Húsky, húsky, húsence, vezmite ma na krídlence, zaneste ma za hory do mamkinej komory, tam sa dobre najete, do vôle napijete.
Ale husi mu vravia:
„Za nami letí ešte jedna hus, tá nech ťa vezme.“
V tej chvíli sa strige zlomila druhá sekera a dub sa nebezpečne zaknísal, už-už-už sa zvalí.
Tu letí ponad samý vrchovec osamelá stará hus. Janko Polienko zavolal zúfalým hlasom:
Húska, húska, husička, vezmi ma na krídličká a zanes ma za hory do mamkinej komory, tam sa dobre naješ, do vôle napiješ.
Hus mu vraví:
„Chytro si mi sadni na chrbát!“
Janko Polienko si na ňu sadol a v tej samej chvíli sa velikánsky dub s praskotom zvalil na zem.
Stará hus preletela ponad tú veľkú, hlbokú horu, preletela aj ponad potok a zosadla s Jankom na streche jeho rodného domčeka. Janko Polienko nakukne komínom do izby a vidí, ako tam otec s mamkou pri obede sedia, no jesť nejedia, synčeka oplakávajú, slzy im do misy cupkajú. A tu on zavolá:
„Neplačte, otec a mamka moja, veď som ja tu!“
Tá radosť sa nedá slovami opísať! Všetci traja plakali, ale teraz už od šťastia. Ešte i stará hus, čo Janka zachránila, ukradomky vyronila slzu. A ďalej už ani neletela, ostala bývať v domčeku na brehu potoka a nikdy to neobanovala.
Divotvorný hrnček
Boli raz dve deti, Janko a Anička.
Nebožiatka nemali ani mamku ani otca, samy bývali v malej chalúpke pod horou. Nuž bolo im veru všelijako. Nevedeli si oprať ani uvariť, a čo horšie, ani si nemali čo. Ale hora nebola bezcitná, predsa im len nedala zahynúť. Od jari do jesene im dávala aj čosi do úst, aj dreva na zohriatie.
„Lenže čo bude v zime?“ strachoval sa Janko, ktorý bol starší a skúsenejší. „Čo bude s nami v zime?“
Raz sa Janko vybral do hory na hríby. Zašiel už ďaleko od domu, keď tu začul volanie. Pobehol za hlasom a čo vidí: žena, už postaršia, zaviazla s taligou v mokradi, nemôže sa hnúť. Priskočil Janko a pomohol jej z bariny. Ba potiahol taligu až dolu pod horu, kde už bola cesta rovnejšia.
„Čo veziete na tej talige, tetuška?“ spytuje sa. „Podľa toho, ako to hrká, myslím, že hrnce.“
„Tak je, chlapček. Hlinené hrnce veziem do mesta na jarmok. Môj muž ich doma robí a ja chodím predávať.“
Siahla pod plachtu a vytiahla jeden hrnček. Taký neveľký, na pohľad celkom obyčajný.
„Tento hrnček ti darujem,“ podáva mu ho. „Zato, že máš dobré srdce, že si mi pomohol z galiby. Bude ti odo mňa pamiatka.“
„Ďakujem, tetuška, veru sa nám zíde. Budeme si v ňom so sestričkou vodu nosiť,“ potešil sa Janko.
"Môžete si aj vodu, ale radšej nie. Aby ste ho dakde o kameň nebuchli. Bolo by ho škoda. Lebo tento hrnček nie je obyčajný, ale divotvorný. Taký sa podarí len raz za tridsať rokov. Tomuto hrncu keď povieš:
Var, hrnček, var!, sám od seba začne variť. A keď mu povieš: Ďakujem, hrnček, už dosť!, hneď variť prestane."
„Ach, tetuška, to je ten najlepší dar, aký sme mohli ja a moja sestrička dostať!“ zaradoval sa Janko. „Ďakujem vám nastokrát.“
Rozbehol sa chytro domov, položil hrnček na stôl a kričí:
„Anička, Anička! Dones misku a lyžice!“
Sadli si obaja k stolu a Janko povie:
„Var, hrnček, var!“
V hrnčeku zabublalo, zakypelo, zapufkalo – hneď bol plný kaše, iba misku podstaviť. A či vám to len bola kaša! Chutná, sladká ani s medom! Jakživ takú Janko a Anička nejedli.
A keď sa už do chuti najedli, povedal Janko:
Ďakujem, hrnček, už dosť!"
A hrnček hneď prestal variť.
Deti sa nazdali, že im hrnček na druhý deň navarí azda nejaké iné jedlo, ale v tom sa mýlili. Hrnček jednostaj iba kašu varil, inakšiu váru nevedel. Nečudujme sa. Predsa to len bol hrnček, aj keď divotvorný.
Tak si deti nažívali dlhý čas. Ani zima im už nebola strašná. V piecke raždie pukotalo, na stole hrnček sladkú kašu varil – tak sa už dá prežiť i najkrutejšia zima.
Raz sa Janko zasa vybral sám do hory a akosi dlho sa nevracal. Prešlo aj poludnie, a jeho nikde. Anička bola hladná, nevládala už čakať.
Vzala z poličky divotvorný hrnček, postavila ho na stôl a vraví:
„Var, hrnček, var!“
V hrnčeku zakypelo, zapufkalo, hneď bol plný kaše a hneď bola aj misa plná kaše.
„Dosť, hrnček, dosť!“ kričí Anička, lebo kaša sa už začala z misy vylievať.
Ale hrnček varí a varí a kaša sa leje a leje.
„Prestaň už, hrnček! Už netreba!“ kričí Anička a prikrýva ho pokrievkou.
Ale kaša nadvihuje pokrievku aj s Aničkinou rukou a leje sa a leje, steká už zo stola na zem.
„Tak kedy už prestaneš variť, ty hlúpy hrniec!“
Aničke schádzajú na um všelijaké hrubé slová a nadávky, len to jediné, pravé slovo „ďakujem“ jej nie a nie zísť na um.
Nečudujme sa, predsa to len bolo celkom malé a nerozumné dievčatko.
Keď sa Janko napokon vrátil domov, našiel Aničku na plote sedieť. A kaša sa liala cez prah chalúpky a roztekala sa po podstienke a urobila už na dvore celé jazero.
Janko sa hneď dovtípil, čo sa stalo. Prebrodil sa cez kašu až k dverám a zakričal:
„Ďakujem, hrnček, už dosť!“
A hrnček hneď prestal variť.
Potom Janko zložil z plota svoju sestričku. Ona ho objala okolo hrdla a povedala s plačom:
„Ďakujem ti, braček, že si ma zachránil pred tou kašou.“
Ale trvalo im veľmi dlho, kým kašu vypratali zo dvora, z podstienky a z chalúpky.
Ako išlo vajce na vandrovku
Zunovalo sa vajcu na polici ležať. Urobilo: kotúľ! – a pustilo sa do sveta. Ide, ide – dáva pozor na skaly a jamy. O skalu by sa roztrepalo, z jamy by sa nedostalo. Ide, ide – stretne raka.
„Kdeže ideš?“ rečie vajce.
„A ty že kde?“ rečie rak.
„Idem na vandrovku!“
„A keď je tak, pôjdem s tebou!“
Boli teda dvaja. Hneď sa im šlo veselšie. Pustili sa aj do spevu.
Idú, idú – stretnú kačku.
„Kdeže ideš?“ opýta sa vajce.
„A vy že kde?“ opýta sa kačka.
„Ideme na vandrovku!“
„A keď je tak, pôjdem s vami!“
No, už boli traja. Do tretice všetko dobré.
Idú, idú – stretnú moriaka.
„Kdeže ideš?“ rečie vajce.
„A vy že kde?“ rečie moriak.
„Ideme na vandrovku. Hybaj aj ty s nami!“
„Dobre, pôjdem!“ pristal moriak. A už boli štyria.
Idú, idú – stretnú koňa.
„Kdeže ideš?“ rečie vajce.
„A vy že kde?“ rečie kôň.
„Ideme na vandrovku. Hybaj aj ty s nami!“
„Dobre, pôjdem!“ pristal kôň. Už boli piati. Piati dobrí kamaráti.
Idú, idú – stretnú vola.
„Kdeže ideš?“ rečie vajce.
„A vy že kde?“ rečie vôl.
„Ideme na vandrovku. Malá hŕba pýta viac: poď s nami aj ty!“
„Dobre, pôjdem!“ pristal vôl.
Už boli šiesti.
Idú, stretnú kohúta.
„Kdeže ideš?“ rečie vajce.
„Ba vy kde toľkí?“ rečie kohút.
„Ideme na vandrovku. Poď, bude nás sedem!“
„Keď sedem, tak sedem!“ povie kohút a pridal sa k nim.
Vandrovali siedmi tovariši, vandrovali, až ich omrklo – a oni v tmavej hore! Chodník sa stratil, nevedeli, čo si počať. Hore pusto – dolu pusto, kde sa tu uchýliť? A boli aj hrozne hladní! No keď nik nevedel rady, pohlo vajce rozumom.
„Vyleť na smrek,“ povie kohútovi. „Poobzeraj sa a povedz, čo uvidíš!“
Vyletel kohút na vysoký strom. Díva sa, obzerá – nič! No odrazu len radostne zatrepoce krídlami:
„Kikirikí! Svetlo vidím, svetlo!“
A naozaj. Ďaleko v tme žiari malý oblôčik.
„Leť v tú stranu, kde je svetlo,“ káže vajce. „My pôjdeme za tebou.“
Kohút sa pustil v tú stranu, ukazuje cestu. Tovariši idú za ním ani na hotové. Na veľa putovania prišli na polianku. Na polianke stojí malá chyžka. Tu povie vajce koňovi:
„Zabúchajže na dvere!“
Kôň zabúcha, z chyžky vyjde stará tetka:
„Čo tu chcete?“ okríkne ich. „Už aj choďte preč! Len čo sa moji chlapci vrátia, zomelú vás na kašu!“
„Ech, zomelú, nezomelú,“ vraví vajce, „čo ťa po tom! Len nám, siedmim tovarišom, daj jesť, daj piť, daj nocľah!“
„Ba ešte čo!“ povie tetka. „Ja takým skaderuka-skadenoha pozbieraným ošklbancom nič nedám!“ Ale vajce rozkázalo volovi:
„Naber zlú tetku na rohy a zanes do hory!“
Vôl nabral zlú tetku na rohy, zaniesol do hory a zhodil do jamy. Potom sa vrátil do chyžky.
Zatiaľ šiesti tovariši vošli do izby. Našli tam stôl prestretý pre siedmich. Na stole variva a pečiva, koľko sa komu len ráčilo! Bývali tam siedmi zbojníci a práve ich tetka čakala s parádnou večerou. Ešte naši tovariši ani nezasadli k stolu, už bolo čuť taký huk a lom, až hora prašťala. To zbojníci prichádzali.
Čo tu robiť? Dobrá rada hodna groš. Vajce ju zas vedelo:
„Ty vyleť na žŕdku!“ šeplo chytro kohútovi.
„Ty si staň v izbe za dvere!“ šeplo chytro koňovi.
„Ty vyleť na pec!“ šeplo chytro moriakovi.
„Ty sadni pod lavicu!“ šeplo chytro kačke.
„Ty zalez do kanvy!“ šeplo chytro rakovi.
„A ja?“ samo si vajce povedalo, „ja sa vryjem do popola.“
Tak sa všetci skryli, svetlo vyhasili – a čakali.
Dôjdu zbojníci ku chyžke, a svetla v nej nevidia.
„Čože sa porobilo?“ vravia. „Veď vari nám tetka nezaspala?“
Najvačší z nich povie:
„Hneď ta nazriem, čo je! Len chvíľu počkajte, aby ste tie nazbíjané veci na hŕbu nestrepali!“ A pobral sa dnu. Vojde do pitvora.
Tu ho vezme vôl na rohy a bác ho cez otvorené dvere do izby! Tam hneď spoza dverí buchne ho kôň kopytom.
„Ej, káže je toto skaza! Počkaj, hneď ti posvietim do očí!“ rečie zbojník a skočí k pahrebe, že svetlo roznieti. Rozhrnie pahrebu, začne fúkať. Tu žeravý uhlík pripečie vajce a ono: fúk! Puklo a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár horúceho popola. Ako podstrelený skočí zbojník ku kanve umyť si oči i tvár. Ale ako načrie rukou, chmat mu rak prsty do štipcov! Mykne zbojník rukou, prevrhne kanvu, urobí veľký hurt. Na ten hurt zatrepe kačka krídlami a zatakoce:
Ták, ták, ták!"
Moriak zahrmoce na peci lopatami, kýva hlavou a zahudruje:
„Hudri-hudri!“
Kôň ešte len teraz búšil chlapa zadnými nohami do chrbta, že ten hneď vyletel do pitvora. Tam ho zase vôl nabral na rohy a vyšmaril na dvor. K tomu kohút na žŕdke sa celým hrdlom ozýva:
„Kikirikí! Kokoré!“
Došliapaný, doráňaný zbojník doletí ako bez duše ku kamarátom.
„Ká skaza sa to tam robí?“ opytujú sa ho. A on ledva dych popadá, čo tak sype zo seba:
„Ťáj, je tam zle-nedobre! Chcel som sa len na prstoch prikradnúť, a oni ma sami strčili medzi seba. Ako si chcem roznietiť, aby som aspoň videl – fúk! vybúšil mi spod komína puškár rovno do tváre. Siahnem rukou do kanvy, že si oči vymyjem, tam krajčír s nožnicami – a šmyk! Dobre mi prsty neodstrihol. Medzi lavicami tkáč rozohnal krosná, treskol ma člnkom po hlave a volal: "Tak, tak!“ Na peci pekár chystal na mňa lopaty a dudral: „Udri, udri!“ Spoza dverí vyskočil čižmár, vybúchal ma kopytom a vysotil do pitvora. Tu šelma sedliak vzal na mňa železné vidly a vyhodil ma na dvor. Šťastie moje, že som sa nedal vyhodiť na žŕdku. Tam už ako na hotovej šibenici čakal na mňa kat a volal: „Sem s ním! Sem hore!“
Nečakali zbojníci, kým by sa to všetko na nich vyhrnulo z chalupy! Pobrali tí nohy na plecia a hybaj! Nechali tam všetko, aj čo kedy nazbíjali.
Ale naši tovariši a sedmorí majstri si potom zasadli k stolu.
Hostina bola hotová. Jedli, pili, hodovali – a pod strechou nocovali. Len vajce sa necítilo dobre. Nechcelo sa mu už ďalej, a tak na druhý deň bolo po vandrovke.