Psy
Pes patrí nielen k najstarším, ale aj k najvšestrannejším domácim zvieratám. Zo všetkých domácich zvierat existuje v najväčšej plemennej variabilite. Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien. Túto variabilitu možno pripísať skutočnosti, že človek využíva psa pri rôznych úlohách: pes chráni stádo, prenasleduje a durí zver, prináša korisť, ťahá ťažké bremená, hľadá a zachraňuje ľudí, či stráži ich majetok. Podľa prostredia v ktorom žije a pracuje dané plemeno musí pes vykazovať určité žiaduce fyziologické i povahové vlastnosti. Lovec v ázijskej stepi potrebuje psa rýchleho a loviaceho zrakom, zatiaľ čo lovec v hustých lesoch strednej Európy využije skôr psa vytrvalého, s vynikajúcim čuchom a schopným vyduriť zver. Vďaka selekcii teda človek vyšľachtil plemená, ktoré vyhovovali určitému účelu.
Telo psa sa skladá z niekoľkých sústav orgánov, z ktorých každá vykonáva určité funkcie. Osou kostry psa je chrbtica, na ktorej stranách sa nachádzajú rebrá a končatiny a ku ktorej je pripojená lebka. K lebke je pripojená sánka, ktorá v závislosti od zoznam psích plemien plemena umožňuje silný záhryz. Na sánka sánke a v čeľusť čeľusti sú uložené zuby. Na kostre sú upevnené jednotlivé svaly psa. Tie umožňujú jeho pohyb, dýchanie. Svalovú sústavu pokrýva koža. Tá sa skladá z dvoch vrstiev - endodermy (vnútorná vrstva) a epidermy (vonkajšia vrstva). Epiderma nie je u psa taká hrubá ako u človeka, pretože neplní ochrannú funkciu v takom rozsahu, ako je to u ľudí. Ochrannú funkciu preberá srsť. V závislosti od plemena psa, majú niektoré psy srsť zloženú z dvoch druhov: podsady a krycej srsti. Korienky chlpov krycej srsti sú spojené s malým svalom, ktorý podľa potreby chlp vzprieči - pes sa tak vizuálne zväčší a srsť psa vďaka tomu plní okrem ochrannej funkcie aj funkciu komunikačnú. Pes má po celom tele umiestnené apokrinné potné žľazy, ktoré produkujú výlučky podobné ľudskému potu. Tento pot však nemá ako u ľudí termoregulačnú funkciu, ale zabezpečujú psovi jedinečný pach, vďaka ktorému sa odlišuje od svojich spoludruhov. Termoregulácia u psa prebieha pomocou potných žliaz umiestnených na chodidlách psa a tiež pomocou srsti, ktorá má termoizolačné vlastnosti a zabraňuje prehriatiu organizmu. Najpozoruhodnejším psím zmyslom je zrejme čuch. Vďaka nemu sa pes orientuje v priestore, loví zver a zisťuje o okolitom svete dôležité informácie. Strata čuchu znamená pre psa asi toľko, čo strata zraku pre človeka. Pes, ktorý nemá možnosť vnímať čuchové podnety v dostatočnej miere, žije chudobným duševným životom. Najdôležitejším čuchovým orgánom psa je mozog. V ňom pes identifikuje pachy prijaté nosom. Ďalším dobre vyvinutým zmyslom u psov je sluch! Psí sluch je citlivejší ako sluch človeka. Okrem toho je ucho psa ovládané sedemnástimi svalmi, ktoré mu umožňujú hýbať ušami do rôznych smerov, vďaka čomu je pes schopný lepšie lokalizovať.
Yorkšírský teriér
ento rozkošný malý psík ja stelesnením činnorodosti. Vo Veľkej Británii patrí dnes k najpočetnejšímčistokrvným psom a rovnako je obľúbený aj v iných častiach Európy a Severnej Ameriky. Mnohé yorkshiráčiky sú dravé a nikdy nie sú ochotné sa učiť. Nezodpovedný chov produkuje aj nervózne a mäkké jedince, tých je však menšina. Typický yorkshirský teriér je napriek svojmu nepatrnému vzrastu hotové dynamo. Hrá tvrdo a má pravde podobne nevyčerpateľnú zásobu energie. Miniaturizácia nanešťastie prináša rôzne zdravotné problémy, ako ochorenie ďasien a chyby priedušnice. Aj keď podlieha móde, plemeno yorkshirov, verné svojmu pôvodu, ostáva bojovné a odolné.
História plemena: Najpopulárnejší teriér na svete vznikol na začiatku 19.storočia v oblasti West Ridingu v Yorkshire, kde anglickí baníci potrebovali získať teriéra loviaceho potkany, takého malého, aby ho moholi nosiť vo vrecku. Pravdepodobne skrížili čiernotrieslového teriéra s dnes už vyhynutým paisleyom a clydesdalským teriérom.
Zvlášnosti plemena
Yorkšírský teriér býva na výstavách oceňovaný hlavne pre svoju krásnu, dlhú srsť. Jej úprava a starostlivosť o ňu je však veľmi časovo náročná, preto väčšina týchto psov prežije svoj život v krátkom zostrihu. I keď to niektorý milovníci tohoto plemena odsudzujú, je to lepšie, než pes s neupravenou a zachumlanou srsťou.Srsť a farba srsti
Srsť je na tele dlhá a rovná, na chrbte je až k chvostu rozdelená cestičkou. Srsť sa nesmie vlniť, nesmie byť huňatá, je lesklá a hladká a má hodvábnu štruktúru. Farba srsti na hlave je zlatá, na tele tmavá oceľovo modrá.
Povaha
Yorkšírský teriér je roztomilý pes, ktorý je dôverčivý, ale i veľmi odvážny a vyrovnaný. Je to živý a temperamentný pes, je hravý a prítulný, komunikatívny a inteligentný.
Spoločenská charakteristika
Yorkšírský teriér je čulý a inteligentný pes. Svojou povahou je to typický teriér, má veľké sebavedomie a nezľakne sa ani väčších psov ani votrelcov. Svojho pána nadovšetko miluje a je mu veľmi oddaný. Verný a prítulný je i k celej rodine. I k cudzím ľuďom býva yorki príjemný, pokiaľ sú vítanými hosťami a dajú mu najavo svoju náklonnosť. S inými psami vychádza dobre, i keď majiteľ by si mal dať pozor pri zoznamovaní s väčšími psami, pretože yorki sa týchto psov nebojí a neuvedomuje si svoju trpasličiu veľkosť, mohol by teda byť väčším psom zranený. Súžitie s ostatnými domácimi zvieratami býva bez problémov.
Vzťah k deťom
Výchova i tak maličkého a nežného psa, ako je yorki, je dôležitá. Niektorý jedinci môžu byť bojazlivý, čo môže svedčiť o tom, že ich majiteľ zle vychovával alebo sa výchovou nezabýval vôbec. I tento pes potrebuje dobrú a dôslednú výchovu, je veľmi učenlivý a prispôsobivý. Pokiaľ je preňho výcvik príjemný a zaujímavý, stáva sa veľmi milým a poslušným psom.
Výchova
Yorkšírský teriér je typický bytový pes. Ako brlôžok mu môže slúžiť napríklad klietka, ktorá je vystlatá dekou, do ktorej sa psík môže zachumlať. Tam by mal mať aj svoje obľúbené hračky. I dospelému yorkimu stačí ako psia izba veľmi malá klietka, dospelý pes by však nemal byť v klietke dlho uzatvorený.
Aby yorkšírský teriér zostal zdravý a vitálny, a pretože je veľmi temperamentný, potrebuje k svojmu životu veľa pohybu. Tento pes je vhodný i k výcviku poslušnosti a obratnosti.
Starostlivosť
Pokiaľ chcete mať doma výstavného psa, musíte sa denne starať o jeho srsť. Je nutné nie len česanie, ale i olejovanie a natáčanie. Potrebné je taktiež pravidelné kúpanie a zastrihávanie srsti na ušiach. Dlhú srsť však majitelia udržujú väčšinou iba k výstavným účelom, domácim miláčikom, ktorý sa výstav nezúčastňujú majitelia srsť skracujú strihaním do primeranej dĺžky. Dôležitá je taktiež starostlivosť o uši, vnútorný zvukovod musí byť udržovaný v čistote a mali by z neho byť odstraňované uvoľnené chlpy. Pazúriky psa sa musia udržovať krátke.
Labradorský retríver
História plemena: Korenetohot celosvetovo obľúbeného plemenasú v Kanade a v Newfoundlande. V roku 1870 ho doviezli obchodníci so solenými trekami do prístavu Poole v anglickom Dorsete. Tu ho miestni lovci krížili s čiernymi pointrami a vyšľachtili na dokonalého poľovného psa. Oficiálne však bolo toto plemeno uznané až v roku 1903.
Civava
Vznik plemena: starovek
Pôvodné určnie: spoločník
Terajšie určenie: spoločník
Priemerný vek: 12-14 rokov
Iné názvy: Chihuahua, podengo pequeňo
Hmotnosť: 1-2,5 kg
Výška: 15-23 cm
Aj keď je malá a krehká, čivava je čulý a statocčný pes. Meno dostala podľa mexického štátu, odkiaľ bola prvýkrát dovezená do USA. Je to legendárny aztécky psík, niekedy chybne označovaný menom xoloitzcuintli, ktoré patrí stredoamerickému naháčovi. Podľa legendy boli psíky s modrou srsťou posvätné a s červenou strsťou boli obetované, ale aj o tom sa dá pochybovať. Určite je však čivava najmenší maznáčik. Vyhýba sa akémukoľvek vánku a najspokojnejšie sa cíti v ľudskom lone. Krátko srstý a otužilejší dlhosrstý typ vynikajú dobrou a príjemnou povahou, stálosťou a spoločenskosťou.
História plemena: Pôvod čivavy je zahalený tajomstvom. Podľa jednej teórie sa malé psy dostali do Ameriky s armádou Hernanda Cortésa v roku 1519, podľa inej ich doviezli čínski obchodníci ešte pred Európanmi. Pravdepodobnejší je však mexický pôvod čivavy, ktorá má niektoré črty väčších plemien (tečiči a i.). Do USA bola dovezená v roku 1850.
Srsť a farba srsti
Toto plemeno sa objavuje vo dvoch varietach – krátkosrsté a dlhosrsté. U krátkosrstých psov je srsť na celom tele krátka a priliehajúca, na krku a na chvoste môže byť dlhšia. Je mäkká a lesklá a nesmú sa tvoriť ostrovčeky chýbajúcej srsti. Srsť dlhosrstých jedincov je jemná a hodvábna, rovná alebo mierne vlnitá s nepríliš hustou podsadou. Na ušiach, zadnej strane končatín a na chvoste tvorí lemovku. Prípustné sú všetky farby srsti v rôznych odtieňoch a kombináciách.
Povaha
Napriek svojej trpaslíčej veľkosti je čivava veľmi odvážna a ostražitá. Je to inteligentný psík s roztomilým a priateľským chovaním. Má milú a prítulnú povahu.
Spoločenská charakteristika
Čivava je najšťastnejšia schúlená v lone svojho pána. K celej rodine je veľmi prítulná a k jednotlivým členom silne priľne. K ostatným psom sa chová dobre, ale je odvážna a nezľakne sa ani väčších psov, prednosť však dáva spoločnosti jedincov svojho plemena. Súžitie s inými domácimi zvieratami býva bez problémov, čivava sa s nimi ochotne a rada priatelí.
Vzťah k deťom
Aj keď je najmenší zo všetkých psov, nie je to žiadna hračka pre deti. Tento psík je veľmi hravý a má rád deti, ale hodí sa skôr k deťom odrastenejším, ktoré chápu, ako sa k nemu majú chovať a pri hre mu neublížia.
Výchova
Tento pes, rovnako ako každý iný, by mal byť vychovávaný k poslušnosti. Veľmi dobre sa učí, a je zvedavý a sebavedomý. Jeho výchova však musí byť dôsledná, pretože agresívna a nevychovaná čivava nie je dobrou ozdobou svojho pána.
Pohyb
Čivava nemá veľké nároky na pohyb. Pretože je malá, má dosť pohybu doma. Stačí jej jedna prechádzka denne a možno ju privyknúť aj na mačací záchod.
Starostlivosť
Starostlivosť o srsť krátkosrstých čivav nie je nijako náročná, stačí občasné vykartáčovanie gumovým kartáčom. Srsť u dlhosrstých psov je nutné pravidelne kartáčovať a kúpať. Nutné je pravidelné čistenie okolia očí, pretože im zostávajú nepekné stopy po slzách. Občas psovi skontrolujte chrup, či sa netvorí zubný kameň, zvukovod je potrebné udržovať čistý a pazúriky sa musia strihaním udržovať krátke, pretože čivava je príliš ľahká a pri chôdzi nevyvíjajú na pazúriky dostatočný tlak, aby sa samy obrusovali. Tento psík je citlivý na zimu, vlhkosť a prievan, preto ju pred nepriaznivým počasím chráňte trebárs slušivým psím kabátikom.
Bígl
Pôvod plemena: Veľká Británia
Vznik plemena: 14. storočie
Pôvodné určenie: lov zajacov a králikov
Terajšie určenie: spoločník, lovecký pes pre prácu na poli
Priemerný vek: 13 rokov
Iné názvy: Beagle, English beagle
Hmotnosť: 8-14 kg
Výška: 33-43 cm
Tento nezávislí pes so sklonom k túlaniu, je vďaka prítulnej povahe a neagresívnemu správaniu veľmi obľúbeným spoločníkom. K najpríťažlivejším znakom bígla patrí zvučný a melodický hlas. Bíglev jednotlivých grófstvach sa ešte aj dnes líšia veľkosťou a vzhľadom a niektoré choveteľské kluby riešia tento problém tak, že na základe veľkosti uznávajú rôzne varianty plemena. Kedysi vo Veľkej Británii vozili lovci na koňoch svoje malé bígle v sedlových taškách.
História plemena: Bígl môže byť potomkom hariérov a starobylých anglických duričov. Malé duriče, ktoré boli schponé sprevádzať kráčajúcich lovcov králikov, existujú od roku 1300. Názov bígl bol prvý krát použitý v roku 1475.